Silver Rocket

Shellac očima Rasťa

O existencii Shellac som sa po prvý raz dozvedel zo stránky Silver Rocket. Súvislosti si už presne nepamätám, pravdepodobne išlo o nejaký nadšený článok o novom albume alebo koncerte kapely, ktorá „...ve svém zvuku kombinuje syrovost a na kost ohlodané riffy Shellac s...“ prípadne niečo podobné. Každopádne mi tá replika stála za to, aby som si ich vypočul. Už niekoľko krát predtým sa mi oplatilo omrknúť tipy na kapely, o ktorých sa tu píše so srdcom a oduševnením. Shellac neboli výnimkou.

Pridlho som váhal, kým sa mi podarilo sadnúť si k tomuto článku. Preto už mnoho trefných viet a prirovnaní k jednotlivým albumom tejto jedinečnej kapely napísali skalní fans zo Silver Rocket osobne. Napriek tomu sa pokúsim prispieť pár drobnými postrehmi aj ja.



At Action Park bola prvá porcia Shellac, ktorú som si naložil. Predtým, ako som im po prvý raz umožnil rozozvučať moje ušné bubienky som mal pomerne jasnú predstavu, ako znie gitara v rockovej kapele. A úplne jasne som vedel, že ten zvuk mám rád. Shellac vzali na At Action Park moje predstavy útokom a vnútili mi predstavu inú. Tú svoju. Vyrútilo sa na mňa niečo, o čom som nevedel, čo si o tom mám myslieť. Niečo, o čom som po prvých skladbách nevedel, či to mám vôbec dopočúvať do konca. Zvuk, ktorý svoj nástroj núti vydávať Steve Albini (som presvedčený o tom, že ju NÚTI, žiadna gitara by TOTO nemohla hrať dobrovoľne!) je úplne mimo bežných štandardov. Je kovový, chladný, škrípe, bodá a škriabe. Albinimu sa ale podarilo zohnať ďalších dvoch zvrhlých typov, ktorí sú k jeho produkcii schopní hrať neskutočnú rytmiku, s citom pre nečakané zmeny tempa a dynamiky. Výsledkom ich nenapodobiteľnej súhry je hudba, ktorú je len ťažko možné k niečomu prirovnať. Je to hudba, ktorá neúprosne útočí na vaše zmysly a vkus, je hrubá, strohá a nekompromisná. Pritom ale nebezpečným spôsobom príťažlivá, pomaly vás omotáva, púta k sebe a vy počúvate. A keď dopočúvate, bez ohľadu na to, či sa vám to páčilo alebo nie, si položíte otázku: „To čo bolo?!“ A pustíte si to neveriacky ešte raz. A ešte raz. A ešte...

At Action Park je úžasne silný, pevne zovretý album, kde má každá jedna skladba, každý jeden zvuk a tón svoje presné a nezastupiteľné miesto. Žiadny z nasledujúcich albumov Shellac nepovažujem za slabý. No tak obrovský príval nápadov, fantastických riffov, zlomov a prekvapení, ako na debute, sa im už ani na jeden album naskladať nepodarilo. Z rozškrípanej inštrumentálky Pull the Cup sa ježia vlasy na zátylku. Pri Crow je od jej počiatku jasné, že smeruje k nejakému veľkému finále, do nepríčetnosti gradovaná a napínavá cesta k nemu je však ešte zábavnejšia. V súťaži o najlepší stop time roka to v ’94 mohla vyhrať jedine A Minute. Pri majestátnej The Idea of North sa až nechce veriť, že aj takýto krásny motív dokážu Shellac vymyslieť, slzu dojatia ale vzápätí utrú brúsnym papierom v podobe neotesanej Dog and Pony Show.

Hudba Shellac je nepríjemná a fascinujúca zároveň. Je to ako keď sa pozeráte na niečo, čo naozaj nechcete vidieť, ale svojím spôsobom vás to nesmierne priťahuje. Inštinktívne si dáte ruky pred tvár, ale pomedzi prsty nakúkate, lebo si to nechcete nechať ujsť. Ja som dlho vydržal nakúkať len na At Action Park. Shellac ma ale pomaly vťahovali do svojho sveta a napokon som podľahol. Dnes už zvládam aj 12 minútovú mantru z Terraformu, lebo viem, že po nej ma rozdupú Disgrace, Canada alebo priamočiara punková Copper. Pôvodne outsider 1000 Hurts vo mne rastie s každým ďalším posluchom, cynická Prayer to God, brutálna Squirrel Song či skvelým riffom hnaná Watch Song sa môžu smelo postaviť čomukoľvek z pre mňa nedostižnej prvej platne. Hneď na úvod svojho zatiaľ posledného albumu Excellent Italian Greyhound Shellac dokazujú, že stále majú čo ponúknuť. Fantastická End of Radio svojou atmosférou a príbehom berie dych, Paco sú inštrumentálni Shellac v najlepšej forme, v Steady As She Goes zas dokážu, že keby chceli, dokázali by hrať aj „normálne rockové“ pesničky.

Vzhľadom na stále dlhšie pauzy medzi albumami mám v pláne usporiadať petičnú akciu. Aby sa Albini, Weston a Trainer venovali Shellac aspoň raz za 5 rokov a nemuseli sme na ďalší čakať do roku 2015. Kto sa pridá?